25 mg
Prajem Vám príjemný čitateľský zážitok.
Michal Rehák, autor
II.Kapitola
Otvorím dvere. Predo mnou stojí premočená mladá žena. Jej tvár mi je povedomá.
Akoby som ju už stretol.
„Dobrý deň. Volám sa Teresa. Teresa Bakerová,“ hovorí a vystiera ku mne
svoju dlaň.
„Prepáčte, poznáme sa?“ opýtam sa.
„Bola som svedkom Vášho procesu,“ odpovie.
„Vážne? Nevšimol som si Vás. Čo odo mňa chcete? Keď ste boli na súde,
mohli ste pochopiť v akej som situácii. Jediné, čo si teraz želám, je mať od
všetkých pokoj! Nič Vám nehovorí príslovie: ‚Toleruj a budeš tolerovaný?!‘“
„Pán Sandoval, toleranciu nepovažujem za najvyššiu z hodnôt, ale o tom
niekedy inokedy. Vyhľadala som Vás, pretože ma zaujal Váš príbeh. Myslím, že
by som Vám mohla pomôcť s otázkami, ktoré Vás trápia.“
„Dofrasa,“ preblesne mi hlavou, „mám na krku agenta.“ Na súde určite
nebola. To by som si všimol. Keď naletím, celkom určite ma udá, že som sa
priečil rozsudku.
„O čom to hovoríte? Ja nemám žiadne otázky! A vôbec, myslím, že by ste
mali odísť!“ No žena nevyzerá, že by sa chystala vzdať.
„Ste doma sám?“ vyzvedá.
„Do toho Vás nič! Počkajte tu,“ poviem a odchádzam do kuchyne, aby som
Georgovi prikázal zavolať na linku Verejnej Bezpečnosti.
Nahlásim, že ma kontaktoval svedok súdneho procesu. Ak je tá žena
nasadený agent, nič sa jej nestane. Ak nie, má smolu. Hlavné je, že ma Všemohúci
nechá na pokoji, keď verifikuje, že som svoj trest prijal a nebúrim sa proti nemu.
Všemohúci občas za odsúdenými pošle agenta, aby zistil, či svoj trest
prijali, alebo nie. Akákoľvek vzbura je nebezpečná. Je nemysliteľná. Ak je tá
mokrá na prahu môjho domu agent, a ja by som sa nechal nachytať, dostal by som
basu. Natvrdo.
„Verím, že to nebola náhoda!“ zakričí žena od dverí.
Čo to dočerta hovorí?! Ako to môže tvrdiť?
1
„Čo tým myslíte?“ opýtam sa.
„Vo výpovedi ste spomenuli, že Vaše auto zastavilo krátko pred zrážkou. Ak by ste išli len o trochu pomalšie, alebo o trochu rýchlejšie, skrátka, ak by Vaše auto išlo plynule, nikdy by ten vlak do vás nevrazil! Nebola to náhoda!“
„Ako to môžete vedieť?“ opýtam sa. Prečo mi nedá pokoj?! Prečo to vôbec rieši?
„Bývate doma sám?“ doráža opäť.
„Rose, moja... Matka môjho syna... neviem kde je.“
„Možno by som Vám mohla pomôcť s hľadaním.“ „Počkajte, čo to tu na mňa skúšate?!“ poviem nahnevane. „Prišli ste zo súdu a chcete ma nachytať, aby som vyhlásil, že Všemohúci zabil môjho syna úmyselne? Potom sa moja podmienka rýchlo zmení na basu! Radšej odtiaľto rýchlo vypadnite.“
„Myslíte si, že Vás chcem vyprovokovať? Ja predsa tiež riskujem, keď som za Vami prišla. Nemyslíte?“ ona na to.
Nemám ani poňatia, čo sa stalo s Rose. Neviem, kam zmizla. Samozrejme, že nám to neklapalo. Napriek tomu nemám väčšiu túžbu, než sa s ňou stretnúť a všetko jej povedať, než to celé ukončím. Možno na mňa bude taká naštvaná, že ma udrie po tvári. Prial by som si, aby ma udrela. Musím sa s ňou stretnúť! Musím jej povedať čo sa to stalo. Mike bol aj jej syn. Dlhujem jej to. Milovala ho. Keď sa stretnem s Rose, môžem umrieť. Skôr nie. Nemám čo stratiť! V najhoršom prípade strávim zvyšok života za mrežami. Ale čo na tom záleží?
„Prečo to robíte?“ pýtam sa so zmesou hnevu a zvedavosti v hlase.
„Lebo verím, že nešlo o nehodu!“ odpovie.
„To je silná káva!“ ja na to. Asi si naozaj myslí, že je za tým Všemohúci.
„Som si toho vedomá,“ povie.
„Ste celá premočená. Poďte ďalej. Sadneme si a rozoberieme Vašu hypotézu,“ navrhnem a rukou jej dám pokyn, aby ma nasledovala.
„Cestou k Vám ma ošpliechalo okoloidúce auto. Ale nie je dobrý nápad zostať u Vás. Váš krvný tlak už aj tak veľmi stúpol. Všemohúci zaiste monitoruje Vaše bioprocesy. Najlepšie bude, ak pôjdete so mnou.“
„Kam by som s Vami mal ísť?“ pýtam sa. 2
„Na bezpečné miesto, kde Všemohúci nemá dosah,“ odpovie, „tam Vám vysvetlíme všetky detaily.“
„Objednám taxi a môžeme ísť,“ navrhnem.
„Nie,“ zarazí ma, „musíme ísť pešo. Autá majú vlastné senzory, odhalili by nás. Moji priatelia umiestnia do Vášho domu avatara akonáhle odídeme.“
„Umiestnia čo?!“ čudujem sa.
„Avatar je virtuálna reprezentácia Vášho identifikátora. Všemohúci vyhodnotí, že ste stále v dome, zatiaľ čo sa spoločne vytratíme. Nesmie Vás však identifikovať mimo Vášho domu. Pochopil by, že sme ho chceli oklamať a tvrdo by nám to zrátal...“
„Celé to je akési bláznivé,“ poviem jej.
„Ako myslíte, je to na Vás,“ odpovie a otočí sa smerom na odchod.
„No dobre, dobre, ja s Vami teda pôjdem.“
Žena sa letmo usmeje a opýta sa: „Máte implantát?“
Hovorí o Gerogovi. Nemá zmysel tajiť to. Ak s ňou teraz pôjdem, aj tak si môžem zarobiť na poriadny malér. „Mám,“ priznám sa.
„Musíte ho okamžite vypnúť, ak so mnou chcete ísť!“
„George, vypni sa, až kým ťa nezapnem!“ prikážem.
„To nestačí,“ povie žena, a do ruky mi strčí akýsi sprej s dlhou trubičkou.
„Nastriekajte si to do ucha, v ktorom máte reproduktor,“ povie.
„Čo je to?“ ja na to.
„Tekutý štupeľ do uší. V reproduktore, ktorý máte v uchu, je integrovaný mikrofón. Keď svojmu asistentovi prikážete, aby sa vypol, nestačí to. Všemohúci by nás stále mohol odpočúvať,“ povie žena.
„Cez Georga?“ opýtam sa.
„Samozrejme, čo ste si mysleli?“
Naberiem odvahu, strčím si trubičku do pravého ucha a potlačím ventil.
„Bude to trochu zvláštny pocit,“ povie Neznáma. Možno sa Vám bude chvíľu točiť...“ 3
Poslednné slovo som už nepočul. Točí sa mi hlava a zatmieva sa mi pred očami. Čo to bolo dočerta za sprej?!
Opustíme dom a nočnými uličkami sa ponáhľame do neznáma. Je to celé také nepravdepodobné, že bojujem s myšlienkou, či sa mi to nesníva.
Vonku je to samá voda. V početných mlákach sa odráža svit nočných lámp a mesiac, ktorý je práve v splne. Výdatná búrka ustala, no stále jemne mrholí.
Búrku som musel celkom prespať. Žena, ktorá ma pred chvíľou prebrala nástojčivým zvonením, sa teraz ponáhľa predo mnou a kamsi ma vedie. Možno len o pol kroku. Iba ona vie kam ideme. Snáď ma tam pod rúškom noci niekde nezabijú. A keby aj?! Nie je to vari to, čo som si ešte dnes želal zo všetkého najviac? Aby som už konečne zavrel oči a navždy ukončil tento nezmyselný príbeh?! Miniatúrne kvapky dažďa ma prebúdzajú z nočnej letargie.
„Kam vlastne ideme? Ako ďaleko?“ snažím sa dopátrať aspoň k nejakej informácii.
„Všetko sa dozviete. Ideme k priateľom. Pomôžu Vám všetko pochopiť.“ Z kabelky vyťahuje malý dáždnik. „Tieto tmavé ulice osvetľuje len niekoľko lámp, takže podľa tváre by nás Všemohúci nemohol rozoznať. Ani najlepšie kamery nezmôžu nič, ak nemajú dostatok svetla,“ vysvetľuje.
„A čo autá, vraveli ste, že ich kamery sú tiež pripojené k systému, nie?“ odvetím.
„Kedysi sa dalo spoľahnúť aspoň na tie jednosmerky. Keď Vás automobil zosníma zozadu, je to v pohode. Ešte pred niekoľkými rokmi bola aj táto ulica jednosmerná. Dnešné autá o sebe vzájomne vedia. Jednosmerky už nie sú potrebné, dopravný systém do úzkej ulice naviguje vždy len autá v jednom smere. Je to ako semafór, ale virtuálny,“ pokračuje žena.
Ako sa len volá? Viem, povedala mi svoje meno, ale je to tá posledná vec, ktorú by som si z nášho rozhovoru zapamätal. Snáď ju niekto osloví, keď prídeme k tým jej priateľom.
Kráčame po chodníku. Zozadu sa k nám blíži vozidlo. Jeho reflektory spôsobili, že sa pred nami dvíhajú dva dlhé tiene. Kam ma tá žena vedie? Čo ak mierime do nejakého teroristického úkrytu? V poslednom čase sa teroristi rozmohli. Možno za mňa budú žiadať výkupné. Žiadne nedostanú! Pre štát už nemám veľkú cenu. Sudca s podmienkou. Kto by sa o takého pobil?! Nik nezaplatí a nakoniec mi podrežú hrdlo. 4
Moje myšlienky náhle preruší masa vody, ktorú vymrštila pneumatika prechádzajúceho auta.
„Dočerta! Som celý mokrý!“ poviem podráždene, „Dofrasa!“
Prídem k neznámym a budem vyzerať ako keby som sa pošťal. Čo teraz?! Vrátiť sa už neoplatí, máme za sebou dobrý kus cesty a otočiť sa v tejto chvíli tiež nemôžeme. Reflektory protiidúceho auta by mohli naše tváre dostatočne osvetliť a Všemohúci by zistil, že v skutočnosti nie som doma, ale v spoločnosti neznámej ženy. Moja podmienka by sa v tom momente zmenila na zbožné prianie. Kráčame ďalej. Pozriem sa na pani Neznámu a posťažujem sa: „Celého ma ošpliechal.“
„To nič, vyschnete! Aspoň, že šiel zozadu. Je to ešte asi kilometer,“ povie.
Blížime sa k Prievozskej. Ulica je plná áut aj o tejto nočnej hodine. Môže byť asi desať. Za mojich mladých čias boli na každom úseku veľkých ciest na vozovke namaľované pozdĺžne pruhy. Peší tadiaľ mohli prejsť bezpečne na druhú stranu. Premávku riadili farebné svetlá. Teraz je to nemysliteľné. Automobily v meste dosahujú na niektorých úsekoch rýchlosť aj 120 km/h. Brzdenie by bolo neúčinné. Vybudovanie podchodov bolo nevyhnutné. Zamieril som k najbližšiemu z nich.
„Nie, podchodom ísť nemôžeme. Všemohúci by nás zameral. Je to plné kamier,“ vyhlási žena a potiahne ma za rukáv smerom k cestným zvodidlám.
„Tak si zakryjeme tvár, aby nás neidentifikoval,“ navrhnem.
„Zahaľovanie tváre je zakázané. To by ste mohli vedieť. Ak by systém vyhodnotil, že máme zahalenú tvár, okamžite by nás brali. Musíme prejsť kolmo cez cestu,“ vyhlásila bez možnosti ďalšieho vyjednávania. „Trpezlivosť. Nič iné. Vždy sa po nejakom čase objaví niekoľkosekundová medzera, kedy možno bezpečne prejsť. Je noc a automobily svietia. Uvidíme ich včas. Nemusíte sa báť,“ povie.
Asi po troch minútach čakania sa objaví naša príležitosť. Žena bez váhania prekročí zvodidlá a volá na mňa: „Na čo čakáte?! Poďte!“
Intenzívnym behom sa dostaneme na druhú stranu. Nebezpečenstvo netkvie ani tak v tom, že by nás automobil zrazil, než v tom, že by nás identifikoval.
Kráčame prevažne malými uličkami. Celé to trvá ešte asi pol hodiny minút. Priblížime sa k starému bytovému domu. Žena zazvoní a ktosi nás vpustí dnu. 5
„Tadiaľto, ukáže rukou pred seba, „musíme byť potichu. Je neskoro a všetci už spia,“ povie pošepky a vedie ma priamo k skleneným dverám, ktoré sú taktiež zamknuté. Asi preto, že je už noc. Keď prejdeme, ocitneme sa vo vchode plnom izieb, alebo bytových jednotiek. Pred nami je vysoké schodisko. Nejdeme však po schodoch, ale zamierime ku dverám po našej ľavici. „Klopklop, klop-klop-klop,“ zaklope žena na dvere.
„Teresa, konečne. Už sme sa báli.“ Takže tak sa volá – Teresa, osviežim si pamäť.
„Toto je pán Sandoval, o ktorom som Vám hovorila.“
„Pravdaže, vitajte Jim! Rád Vás spoznávam!“ povie muž s briadkou. Má okolo štyridsiatky.
Podávam mu ruku: „Jim Sandoval. Prepáčte, neviem presne prečo som tu, ani načo ste ma zavolali. Vlastne ani neviem, kto ste. Teresa mi vravela, že mi pomôžete nájsť Rose, moju priateľku.“
„Som Josh a nachádzate sa v Spolku pre ochranu týraných žien.“
„Prepáčte, ale nechápem...“ oponujem, „nechápem, čo mám spoločné s týranými ženami. Čo odo mňa chcete?! Je tu Rose?“
„Poďte ďalej, všetko Vám vysvetlím. Všetci už spia, musíme byť potichu.“
Vstupujeme do priestrannej chodby. Nad zárubňou protiľahlých dverí visí malý čierny krucifix. To neveští nič dobré.
Josh nás voviedol do neveľkej spoločenskej miestnosti s rohovou sedačkou a dvoma kreslami. Na pravej strane sedačky sa nervózne hniezdi mladý muž.
„Tak vidíte, nehryzieme,“ pokúsi sa Josh o vtip.
Aspoň myslím, že sa tak volá. Ale čo na tom záleží? Som tu prvý a zaiste aj posledný raz. Vypočujem si ich a potom rovnou čiarou domov. Do postele. A zajtra sa budem tváriť, že sa mi o dnešnej prechádzke iba snívalo. Bodaj by sa mi to celé len snívalo a ja by som sa zobudil doma s Rose a Mikom. Bol by som jej lepším partnerom a Mikovi lepším otcom. Nikdy by som ho neposadil do toho prekliateho auta!
„V prvom rade, Jim, chcem Vám povedať, že Vaša priateľka u nás nie je.“
„Prečo ste ma sem teda ťahali?“ osopím sa na muža s briadkou. 6
„Nie je tu, ale môžeme Vám pomôcť s jej hľadaním. Jim, toto je Paul, náš technik,“ pokračuje a predstaví mi mladíka, ktorý sa akoby na silu postaví, podá mi ruku a znova si bez slova sadne na svoje pôvodné miesto. Teresa sa posadí vedľa neho.
„Prosím, sadnite si. Je to trochu na dlhšie,“ povie Josh a ponúkne mi kreslo po svojej pravici. Chcem to mať za sebou. Celé to je čudné a trápne. Načo som sem dočerta chodil?! Keď sa usadím, Josh sa posadí do kresla oproti.
„Jim, zavolali sme Vás, pretože nám o Vás povedala Teresa. Zhodou okolností bola v porote počas Vášho súdneho pojednávania. Keď sa vrátila, vyrozprávala nám Váš príbeh.“
Takže o mne všeličo vedia, títo malí pátrači. Pomocníci týraných žien. Zatiaľ to nedáva žiadny zmysel a tak čakám, čo mi ešte chlapík povie. Nevstupujem mu do „preslovu“, nech povie všetko, čo má na srdci. Možno mi ešte ponúkne psychologické poradenstvo alebo čo. Slušne sa im poďakujem a vypadnem.
„Preverovali sme si, čo sa vo Vašom prípade stalo. Je isté, že Váš automobil sa nemohol zraziť s vlakom na priecestí náhodou. Systém riadenia dopravy, ktorý je jedným z podsystémov Všemohúceho, zrejme vyvolal zrážku zámerne. Je sofistikovaný, takéto chyby nerobí.“
Moje vnútro horí, ale svoje pohnutie nedávam najavo. Neviem, s kým mám tú česť. Čo môžu vedieť o zrážke? Ak mi nepomôžu nájsť Rose, prišiel som zbytočne a Teresa ma len ťahala za nos.
Pozriem sa na Josha, čím mu naznačím, aby pokračoval. Namiesto neho však monológ preruší mladík, ktorý sedí opodiaľ.
„Všetky vozidlá sú riadené online. Synchronizácia prebieha v reálnom čase. Všetky dopravné prostriedky majú navyše nezávislé systémy, ktoré komunikujú svoju polohu v okruhu jedného kilometra. Nie je možné, aby k zrážke došlo náhodou. Navyše, Teresa povedala, že Vaše auto zastavilo, keď ste sa približovali k priecestiu. Ak by sa tak nestalo, k zrážke by nedošlo. Bolo to naplánované,“ povie mladík dosť zanietene, vzhľadom na to, že doteraz vyzeral, akoby tu sedel len do počtu a z donútenia.
„Ako to myslíte? Čo tým chcete povedať?!“ opýtam sa. Všetko sa vo mne búri. Cítim sa podobne ako na súde, keď ma Lynch častoval svojimi obvineniami. Ocitol som sa v kruhu konšpirátorov. Možno sú to rebeli alebo revolucionári. Alebo teroristi. To je jedno. Zdvíham sa a telom naznačujem odchod. 7
„Ďakujem vám za ochotu, ale už budem musieť ísť. Je neskoro,“ snažím sa ukončiť toto podivné stretnutie.
„Nemá to cenu, hovoril som to,“ osopí sa mladík na Josha. Je drzý a svojvoľný. „Načo si ho sem vôbec ťahala?! Nepatrí k nám! Je to sudca. Ktovie koľkých už poslal do basy. Čo to nechápeš?!“
„Paul, upokoj sa a sadni si.“
„Jim,“ chytí ma Teresa za ruku, „prosím, sadnite si ešte na chvíľu,“ povie.
Pri pohľade na jej nástojčivé zelené oči nemôžem inak. Posadím sa späť na sedačku a poviem: „Ako si vysvetľujete to zastavenie nášho automobilu?“ vyzvedám.
Tentokrát sa slova chopí Teresa. Asi usúdila, že situácia vyžaduje trochu ženského jemnocitu. „Všemohúci asi nechcel zabiť vás oboch. Zrejme sa chcel zbaviť len Vás. Váš syn, bol len v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Všemohúcemu na ľuďoch nezáleží. Len vykonáva svoj program.“
„Stále ste nepovedali prečo. Prečo by ma chcel zabiť?“ Mladík správne povedal, som sudca. „Prečo by chcel Všemohúci, ktorému roky slúžim, odstrániť práve mňa?! A celkom bez súdu?! Zabiť fingovanou autonehodou? To je bizarné!“ poviem zvýšeným hlasom.
Spochybňujem ich teóriu, no zároveň pozorujem, že sa v nej sami utvrdzujú. Krucifix na stene prezrádza, že sú kresťania. Keď niečomu veria, racionálne dôvody ich nepresvedčia o opaku. Ešte ich utvrdia v ich slepej viere a nepodloženej hypotéze.
„No, v nedávnej minulosti ste museli urobiť niečo, čo Všemohúci považoval za ohrozenie spoločenského poriadku. Nepoznáme jeho dôvody, len odhadujeme správanie algoritmu. Neboli by ste prvý a obávam sa, že ani posledný.“
Zamyslímsa nad tými rečami. Mladík asi naozaj pevne verí tomu, čo práve povedal. V miestnosti sa rozhostilo ticho. Akoby odo mňa prítomní očakávali vyznanie, či skôr priznanie tajnej viny.
„Neviem, čo mám povedať. Neurobil som nič protizákonné! Možno som bol k niekomu zhovievavejší, než bolo nutné. Ale aby som si zato zasluhoval smrť?!“ poviem na svoju obranu. 8
„Uvažujte. Možno na to neprídete hneď. Možno ste použili nedovolené
platobné prostriedky, obchodovali na čiernom trhu, alebo ste čítali zakázanú
literatúru,“ povie Josh.
„Možno ste sa verejne vyjadrili proti Všemohúcemu, možno ste sa
stretávali s nesprávnymi ľuďmi a možno ste len vytŕčali z radu,“ rozšíri zoznam
Paul.
„Jim, zrejme je toho na Vás teraz priveľa. Choďte pokojne domov
a uvažujte, čo mohlo byť príčinou, že sa Vás chcel Všemohúci odstrániť. A ešte
niečo. Je to algoritmus a cyklus opakovaní sa skončí až Vašou smrťou. Dávajte
si pozor. Vyhýbajte sa jazde autom, osamelým miestam a personalizovanej
strave,“ dodá Josh.
„OK, stále ale nechápem, prečo by sa Všemohúci snažil zbaviť človeka
v mojom postavení takýmto pokútnym spôsobom. Veď nie som hocaký niktoš!“
postavím sa a čakám, čo oni na to.
„Možno je to práve preto. Človek Vášho razenia je príliš vysoko. Ak o Vás
Všemohúci začal pochybovať, stali ste sa pre systém nebezpečným,“ povie Josh,
ktorý sa medzičasom tiež postavil a podáva mi ruku. „Môžete k nám kedykoľvek
prísť,“ povie.
Maldík na druhom konci sedačky sa nespokojne zavrtel. Teresa sa na mňa
usmeje a vyprevadí ma cez átrium až k vchodovým dverám. Kráčam domov sám,
zahalený tmou.
Pokračovať na III. kapilotu
Kontakt
Prevádzkovateľ:
Mgr. Michal Rehák
Kmeťova 16
900 28 Ivanka pri Dunaji
DIČ: 1078152878
Dôležité odkazy:
V prípade otázok nás môžete kontaktovať pomocou formulára: